Hranice v nás

Autor: Lucia Nicholsonová | 18.2.2015 o 8:01 | Karma článku: 12,35 | Prečítané:  3392x

Človek dokáže zvládnuť neuveriteľné veci, veci smutné, ťažké a komplikované, veci, ktoré vidíme na plátnach kín, či o ktorých čítame v knihách a zakaždým si povieme: „Toto by som asi nezvládol...“  Zvládol. Zvládla. Prekonávať samého seba, prekonávať svoju slabosť, bolesť  aj smútok sa dá natrénovať. Tie hranice, ktoré v sebe cítime, a za ktoré sa bojíme ísť, sú oveľa ďalej ako sa domnievame.  Mňa to naučil beh.

Mala som 22 a malého syna a muža zďaleka, z krajiny, kde už vtedy behali všetci. Tom behal každý deň a ja som mu kládla klasicky hlúpe otázky – kam bežíš, načo bežíš a tak. Vôbec som nechápala, ako môže človek hodinu, či dve behať len tak, nikam, bez cieľa. Tak som to vyskúšala. Pamätám si, že som z centra mesta vybehla v trápnom červenom tričku s nápisom Emanuela a v Nicholsonových bežeckých trenírkach znázorňujúcich kanadskú vlajku. Kým som prebehla na koniec ulice, mala som dosť a všetci sa mi smiali. Cez bratislavský Starý most som dobehla na začiatok hrádze a naspäť som vládala už len odkráčať.

Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som pochopila, že je rozdiel medzi behom za električkou a vytrvalostným behom. Že všetko, čo ma naučil učiteľ na základnej škole pri 12-minútovke treba rýchlo zabudnúť. Že pažami musím pohybovať minimálne, lebo pri dlhých behoch ide predovšetkým o nemrhanie energiou na zbytočnosti. A že bežať nikam a odtiaľ späť má svoje čaro.

V roku 2003, predtým, ako sme sa vysťahovali do Kanady, sme s Tomom obehli Slovensko. Výborný nápad, ako sa rozlúčiť. Vtedy nebola žiadna stánka ako strava.com na plánovanie podobných výletov. Nicholson si zobral mapu Slovenska, pravítko a kalkulačku a naplánoval viac ako 700 km dlhý výlet okolo Slovenska – okolo všetkých tých našich Tatier, Matier, Fatier. Mali sme na to 14 dní a jeden horský bicykel Admiral s nákladom 55 kíl. Bolo tropické leto, august, teploty do 40 stupňov a bláznivé slnko pálilo každý deň. Pôvodne sme si mysleli, že ten na bicykli bude oddychovať. V prvom kopci bolo zrejmé, ako veľmi sme sa mýlili.

Robili sme 50-60 km denne, menili sme sa zhruba po 25 km. Bežne sa nám stávalo, že zlyhala mierka, výpočty, či Tomove pravítko a nás namiesto cieľa čakala tabuľa s nápisom: mesto XY 15 km. Tých ďalších 15 km na rozpálenom asfalte sa nám v tej chvíli zdalo neprekonateľných. Po pár dňoch sa začali objavovať prvé bolesti, boleli nás také svaly, kosti a šľachy, o ktorých sme ani netušili, že ich máme. Vplyvom permanentného fyzického stresu a vysokých teplôt mi tak napuchli nohy, že sa nezmestili do o dve čísla väčších tenisiek. Z hlbokých pľuzgierov na nohách som dostala zápal okostice a teploty.  Takú ponorku, akú sme mali vtedy s Tomom, sme nemali ani pred rozvodomJ Pamätám si, že keď niekoľko desiatok km pred cieľom – Medzilaborcami – bežal cez železničnú trať a ja som sa plaholčila s tým naloženým bicyklom, modlila som sa, aby ho prešiel vlak, aspoň malá lokomotíva. Nič v zlom, ale bol jediný nablízku, ktorého som mohla viniť za príšernú alergiu na slnko, diery v nohách, modré odpadávajúce  nechty, ukrutné bolesti  a teplotou rozpálené telo, na ktoré zhora neúnavne pálil oskar. 

Na tej ceste bolo milión chvíľ, kedy som si hovorila, že to nedám, toto fakt nie. Neviem, čo ma prinútilo bežať ďalej, asi to, že som to odmietala vzdať. A na konci každého dňa bolo ľadové pivo, oddych a pocit, že som zas o pár desiatok kilometrov bližšie k cieľu. Dali sme to.

Odvtedy bolo zopár rovnako zdanlivo neprekonateľných maratónov a zopár 1000 km po našich aj cudzích cestách na bicykli. Zakaždým ten istý vajatavý pocit na začiatku, že „toto“ je príliš, toto nedám, nezvládnem. A na konci ani nie pocit víťazstva, skôr prekvapenie, čo všetko sa dá zvládnuť.

Vedľajší efekt toho, že som teraz na chvíľu v parlamente je, že viete o niektorých mojich radostiach a trápeniach a mnohí z vás mi píšete, lebo neviete ako naložiť s tými svojimi. A máte pocit, že ja to viem.  Neviem, či to viem.  Len som sa naučila, že akýkoľvek smútok, bolesť a slabosť sa dá prekonať, keď sa človek pozerá vpred. Od toho roku 2003 sa mi zopárkrát, naposledy celkom nedávno, potvrdilo, že tie pomyselné hranice v nás vieme posunúť na úroveň nesmrteľných hviezd na plátnach kín. Že v každom z nás drieme nezlomný a silný duch.  Želám vám vietor v chrbte a silu neobzerať sa späť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?