V jednom z denníkov som si prečítala článok o rozmáhajúcom sa biznise s diplomovkami a s bakalárkami. Ten je na Slovensku taký výnosný, že niektorí podnikatelia /napríklad Michal Hynek, bývalý asistent poslanca A. Kolesíka zo Smeru/ si založili firmy a venujú sa mu naplno, píše sa v článku. Firmy zamestnajú študentov, ktorí anonymne píšu diplomovky ďalším študentom, ktorým rodičia práce jednoducho kúpia.
Ako asi chutí titul, ktorý niekto získa podvodom? Ako sa nosí? Asi v pohode, kým nepríde novinár, neopýta sa na tému vašej diplomovky a vy si ani za nič neviete spomenúť. Tak nejako to bolo v prípade ministra J. Richtera, ktorý doteraz nevysvetlil záhady nadobudnutia titulu JUDr. na základe sporného bakalárskeho diplomu /na tému bakalárky si po rokoch nespomína/. Podobne tomu bolo v prípade J. Figeľa a ďalších.
Už na našich základných školách je päťka za odpisovanie v porovnaní s päťkou za nevedomosť poľahčujúcou okolnosťou. Na kanadských školách to je naopak, aspoň čo som mala možnosť vidieť. Keď prichytili žiaka podvádzať a odpisovať, jeho meno vyvesili na tabuľu hanby a hanbu utŕžil nielen od vyučujúcich, ale aj od ostatných detí.
Ako spoločnosť máme veľkú toleranciu voči korupcii, čo vyplýva aj z rôznych prieskumov. Až 52% slovenských manažérov je ochotných získať alebo udržať si zákazku pomocou nekalých praktík, každý piaty generálny riaditeľ bol požiadaný o úplatok a 56% Slovákov považuje korupciu u nás za značne rozšírenú. V rámci Európy sme druhý najskorumpovanejší národ.
Len tak sa dá vysvetliť, že korupciou prehnité strany ako HZDS, SNS, Smer, ale aj tie na pravom brehu boli opakovane vo voľbách natoľko úspešné, že to dotiahli do vlády. Akokoľvek nepopulárne to vyznie od politika pred voľbami, myslím si, že vláda a parlament sú len zrkadlovým odrazom spoločnosti. Krajina, v ktorej nefunguje vymožiteľnosť práva medzi tými, ktorí si nakradli toľko, že si kúpia policajta, sudcu aj spravodlivosť, a v ktorej tlak zdola vo voľbách zlyháva, je pre titulmi ovenčených zlodejov rajom.