Slovenský príbeh: Pohreb

Autor: Lucia Nicholsonová | 12.1.2016 o 21:32 | (upravené 14.1.2016 o 9:20) Karma článku: 13,15 | Prečítané:  28468x

Niekto by už naozaj mal tej našej sociálnej vláde vysvetliť, ako to na tom svete reálne chodí. A niekto by to mal vysvetliť tým jej voličom, ktorí pochovávajú za úvery a pritom sú vďační za 79 eurovú almužnu.

Môj otec bol jedným z najštýlovejších mužov, akých som poznala a poznám. Vynikal vkusom a všetkým tým, čím nevynikajú malomeštiaci a zbohatlícki brandisti, ktorí sa v tejto krajine vyskytujú v nezanedbateľnom počte. Mal rád jednoduchosť, nie okázalosť a smial sa z tých, ktorí potrebovali demonštrovať luxus – napríklad veľkolepými svadbami, či pohrebmi.

Chcel by jednoduchý pohreb. Preto sme taký chceli dohodnúť. Nakoniec bude pochovaný v rakve s čipkovaným čalúnením a s ikebanou ako svet.  Došlo k tomu v pohrebnej službe v centre Bratislavy asi takýmto spôsobom.

„Dobrý deň, želáte si?“ pýta sa v decentnej čiernej odetá pani pracovníčka. Pri nej stojí muž s naleštenými vlasmi a s naleštenými topánkami, evidentne majiteľ pohrebnej služby. Na stole pred nimi leží veľa peňazí – 500 eurovka a ešte nejaké „drobné“, nechali to tam pozostalí objednávatelia  pred nami.

„Chceli by sme objednať pohreb pre otca,“ odpovedám a skladám si z ramena veci po otcovi, ktoré v nemocnici nabalili do nechutného žltého vreca. Pani hneď pochopí, že my budeme objednávať poskromnejšie.

„Aký pohreb by ste chceli pre otecka?“, pýta sa.

„Kremáciu, civilnú a jednoduchú, žiadne vystavovanie, žiadni cudzí rečníci,“ pozerám spýtavo na mamu, ktorá prikyvuje.

 „ Budete si želať otecka obliecť a upraviť?“

„No, keď ho nechceme vystavovať, tak je to asi jedno, nie? Teda, jemu celkom isto a my si ho chceme pamätať takého, aký bol,“ vravím. Pani profesionálne mykne ľavým kútikom úst.

„Teda otecka chcete dať pochovať tak, ako ho dovezieme... Mno...“ povie to ako keby mimochodom, ale ja sa okamžite cítim previnilo trápne a v duchu prosím otca o odpustenie za toto faux pas.

„Tak ho teda oblečte, prosím“ zamrmlem.

„Dobre. A teraz, prosím, prikročíme k výberu rakvy,“  vedie nás pani pracovníčka do vedľajšej miestnosti a vysvetľuje: „Celkom hore vidíte najjednoduchšiu rakvu, tej je prispôsobená aj cena... no a tu naokolo sú rakvy z kvalitného dreva, ozdobené vyrezávanými ornamentmi, ako vidíte.“

„Tá celkom hore by aj stačila, veď ide o kremáciu,“ poviem placho.

„No ale to nie je ani drevo, to je drevotrieska, to len aby ste to vedeli,“ odpovie s takmer nebadateľnou výčitkou v hlase pani pracovníčka. Ani nebolo treba, už vopred sa zasa v duchu pýtam otca, či by mu naozaj záležalo na tej dubovej... Nie, na „značky“ si fakt nepotrpel.

„Drevotrieska stačí,“ poviem možno o trochu ráznejšie, ako som chcela.

„Budete si pre otecka želať čalúnenie – vankúšik a dečku s čipkami?,“ milo dobiedza pani pracovníčka. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že si z nás snáď strieľa, veď sme jasne povedali, že otca vystavovať nebudeme.

„Nie, ďakujeme.“

„Mno, ale to bude otecko ležať v celkom prázdnej drevotrieskovej truhle a to čalúnenie je veľmi efektné a dokáže truhlu zútulniť,“ povie to ako niečo medzi vyhrážkou a dobre mienenou radou.

Mama na mňa smutne hľadí a ja sa v duchu ospravedlňujem otcovi, že pod ťarchou smútku a tej dobiedzavej pani pracovníčky ho asi fakt dáme pochovať v čipkách. „Dobre, dajte tam aj čalúnenie,“ vravím rezignovane.

Keď mi ponúkne katalóg s ikebanami s komentárom, že bez nich vyzerá rakva veľmi chladne a obyčajne, už ani neváham a poslušne sa snažím vybrať niečo vkusné, neokázalé a cenovo prijateľné... ale také tam nenájdem.

„Tak, to by sme mali, ešte vám vytlačím objednávku.... nech sa páči, spolu aj s DPH to robí 1100 eur a 36 centíkov,“ povie to tak, akoby nič. A mne je trápne rozkašľať sa, aj keď ma veľmi nutká.

/Čitateľovi ponúkam foto objednávky, z ktorého jasne vyčíta, koľko stojí čipkové čalúnenie a úprava zosnulého a ďalšie položky pohrebu, ktorý mal byť neokázalý a jednoduchý./

Ako v tejto krajine profesionálnych pohrebných služieb, ktoré patria nalešteným pánom, s profesionálne milými pracovníčkami pochovávajú svojich blízkych tí, ktorí pracujú za minimálnu mzdu? Odolajú pani pracovníčke s jej nevyslovenými výčitkami, ktorá vie, že pod ťarchou smútku sa efektnému čalúneniu s čipkami ťažko hovorí nie? Alebo si zoberú úver od nebankovky, aby si pred príbuznými neurobili hanbu tým, že svojho blízkeho pochovajú v drevotrieskovej rakve bez ikebany a neodetého?

Predstavte si, že tento sociálny štát prispieva každému na pohreb 79 eur. Presne toľko stojí obliekanie zosnulého, by the way.

Toto je chorá sociálna politika chorého sociálneho štátu, ktorý toľko isto prispeje na pohreb človeku s minimálnou mzdou, poslankyni, aj Širokému. Niekto by už naozaj mal tej našej sociálnej vláde  vysvetliť, ako to na tom svete reálne chodí. Nech prestanú snívať svoj sen o tom, ako zo Slovenska urobili sociálny štát, ktorý sa vie postarať o tých, ktorí to potrebujú. A niekto by to mal vysvetliť tým ich voličom, ktorí pochovávajú za úvery a pritom sú vďační za 79 eurovú almužnu.

p.s. Pre zvedavcov doplním, že príspevok od štátu si neuplatním a je obrovskou škodou, že si ho pri dnešných absurdných cenách pohrebov nemôže uplatniť niekto, kto tú almužnu od štátu naozaj potrebuje.

p.s. 2. Tá almužna od štátu nezávisle od príjmu je takto zle nastavená už roky, ale ak to niekto čo i len tuší, ozaj by nemal brať do úst spojenie "sociálny štát".   

p.s.3 Odkaz pre tých, ktorí ma obviňujú zo spiatočníctva, pretože som vraj nevedela využiť výhody konkurencie trhu : po prvé, cenník pohrebných služieb v Bratislave je viacmenej rovnaký a PO DRUHÉ: nemocnica mala túto konkrétnu pohrebnú službu zazmluvnenú a otca nechali previezť dávno predtým, ako som do toho mohla vstúpiť. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?