Príbeh, ktorý nám káže oslepnúť.

Autor: Lucia Nicholsonová | 12.12.2018 o 20:47 | Karma článku: 10,01 | Prečítané:  10421x

Rozhodnutie súdu nám doslova káže, aby sme vedome oslepli pred násilím páchaným na iných. Na to, že nedávno uplynulo 70 rokov od prijatia Deklarácie ľudských práv sa naša spravodlivosť posun posunula len veľmi málo. 

Toto je smutný príbeh o sirote, ktorej ublížili všetci tí, ktorí mali dohliadať na jej bezpečnosť a najlepší záujem. Toto je príbeh mníšky, ktorá ako jediná dievča vypočula, uverila jej a bránila jej najlepší záujem. Toto je príbeh o slovenských autoritách, pre ktoré je dieťa pod ochranou štátu len číslom spisu a otravným švábom, ktorého treba izolovať a zahnať späť do diery. Toto je príbeh o slovenských súdoch, pre ktoré sú práva dieťaťa zhodné s právami otravného švába a preto pokojne odsúdia mníšku, ktorá ako jediná konala v najlepšom záujme dieťaťa. 

Toto je príbeh o tom, ako slovenské autority urobili všetko pre to, aby sme ako spoločnosť naďalej nasilu zatvárali oči pred domácim násilím, pred týraním a zneužívaním najzraniteľnejších. Toto je príbeh o tom, že keď sa ozveme v snahe chrániť dieťa, sami sa môžeme dostať do pozície vinníka a skončiť vo väzení.

Pred viac ako dvoma rokmi ma v parlamente vyhľadali ženy, ktoré potrebovali pomôcť – jedna z nich čelila obvineniu z únosu neplnoletej dievčiny. Tie ženy boli mníšky z Mariánskeho Kláštora v Drienovci. Sedeli u mňa v kancelárii, odeté v hábitoch a rozprávali mi príbeh o Marcele, sirote v pestúnskej starostlivosti, ktorá u nich po roku 2013 trávila letá. Popri tom sa im zdôverila, že jej pestún ju sexuálne zneužíva.

Nezamestnaný Miroslav ju vyhľadával, keď bola jeho manželka v práci. 14-ročnú Marcelu hladkal na prsiach a na bruchu, bozkával ju na otvorené ústa, vchádzal k nej do izby počas noci a chcel od dievčaťa, aby si ľahlo na brucho s rukami natiahnutými pred seba. Zdalo sa, že pestúnska matka nič nevidí, nič nepočuje.

V roku 2013 niekto poslal anonymný podnet na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, že pestún Miroslav zneužíva Marcelu. Úrad veľmi povrchne a rýchlo vec uzavrel s tým, že skutok sa nestal. Dieťa nebolo ani na chvíľu vyňaté z rodiny a úrad nekontaktoval orgány činné v trestnom konaní. Marcela voči pracovníkom úradu nemala dôveru, lebo oni od prvej chvíle nemali dôveru v ňu.

Konať začali mníšky. O podozrení zo sexuálneho zneužívania Marcely informovali Generálnu prokuratúru. Listom kontaktovali Mns. Fila, rožňavského biskupa, ale ten na list nereagoval. Oslovili kňaza Petra z Mariánskeho Kláštora, ktorý tam slúžil sväté omše. Sestra Zuzana ho požiadala o vyspovedanie Marcely a oboznámila ho so skutočnosťami, ktoré nasvedčovali sexuálnemu zneužívaniu. Po vypočutí Marcely kňaz Peter potvrdil mariánskym sestrám, že „je to pravda“.

Sestra Zuzana kontaktovala pestúnsku matku Marcely a opakovane ju žiadala o stretnutie. Tá v sestre vzbudila dojem, že vediac o čo ide, stretnutiu sa vyhýbala zámerne.

Marcela počas pobytov v kláštore opakovane mníškam hlásila, čo s ňou pestúnsky otec neprestajne robí a sťažovala sa, že situácia je pre ňu neúnosná. Prosila o pomoc.

Mníšky jej radili, aby išla vypovedať na políciu, ale Marcela mala taký zlý zážitok zo šetrenia Úradu práce v Košiciach, že absolútne nedôverovala našim orgánom. Bála sa, že jej opäť neuveria, že ju nechajú v rodine, a že bude vystavená takému tlaku od pestúnskych rodičov, ktorý nezvládne.

V auguste v roku 2014 nastal zlomový moment, keď sestra Zuzana v snahe hájiť najlepší záujem dieťaťa zobrala Marcelu, vtedy už 17 ročnú, bez vedomia pestúnskych rodičov do Francúzska, kde má Mariánsky rád svoju domovskú bunku. Všetko bolo vopred dohodnuté – Marcela sa vo Francúzsku mala stretnúť s prokurátorom a ísť podať trestné oznámenie francúzskej polícii, keďže tej slovenskej neverila. Takto sa to aj udialo.

Medzitým ale pestúnski rodičia oznámili únos Marcely. Nebolo ťažké zistiť, že je vo Francúzsku, pretože mníšky s tým nerobili tajnosti. Vo Francúzsku sa Marcela voľne pohybovala a mala pri sebe mobil.

Marcelu previezli z Francúzska na Slovensko a, podľa jej očakávaní, ju šupli naspäť do pestúnskej rodiny. Bez ustanovenia kolízneho opatrovníka ju naša polícia v súvislosti s trestným oznámením o sexuálnom zneužívaní opakovane vypočúvala, až kým Marcela pod vplyvom pestúnov a okolností, nepodľahla tlaku a nezačala tvrdiť, že sa vlastne nič také strašné nestalo. Do decembra 2014 vykonali vyšetrovatelia všetky procesné úkony, avšak Marcele po celý čas nepridelili kolízneho opatrovníka, ani advokáta. Kolízneho opatrovníka jej určili až v januári 2015, pričom vo februári 2015 vyšetrovateľka JUDr. Anna Katreničová vyšetrovanie ukončila s tým, že skutok sa nestal. Pestún Miroslav mal po celý čas k dispozícii advokáta, JUDr. Martiňuka, ktorý bol pred vzdaním sa funkcie sudcom Okresného súdu v Košiciach (čo je dobré si zapamätať kvôli ďalším súvislostiam).

Po ukončení vyšetrovania sexuálneho zneužívania sa začal hon na sestru Zuzanu. Najskôr ju obvinili, potom obžalovali z trestného činu únosu dieťaťa.

V roku 2016 som sedela vo svojej kancelárii, obklopená mníškami v habitoch a počúvala som tento absurdný príbeh.

Mníškam som odporučila skvelú advokátku, Zuzanu Olexovú, ktorá mi pomáha s podobnými prípadmi, v ktorých je spravodlivosť slepá voči slabým a zraniteľným. Z. Olexová prípad zobrala. Košickí advokáti sa  nehrnuli pomáhať sestre možno aj z dôvodu, že otec žalujúceho prokurátora, Imrich Volkai, je predsedom Krajského súdu v Košiciach a sestra si nemohla dovoliť finančne náročné zastupovanie.

Začalo sa súdne pojednávanie na Okresnom súde Košice vo veci únosu Marcely obžalovanou sestrou Zuzanou. Začala sa sínusoida nálad od nádeje, že súd pochopí konanie mníšky ako pokus o pomoc Marcele až po pocit, že súd vôbec nepripustí úmysel sestry Zuzany pomôcť Marcele a uverí, že starnúca mníška naozaj mala úmysel odvliecť Marcelu do zahraničia.

Súmerne so súdnym pojednávaním sa tiež začala mediálna kampaň proti Mariánskemu rádu sestier pozostávajúca z povier a klebiet hodných 15. storočia, z ktorých ani jedna nebola dokázaná.

V októbri 2018  súd rozhodol – 64 ročnú sestru Zuzanu uznal vinnou z únosu podľa §209 ods. 1 Trestného zákona. Uložil jej trojročný trest odňatia slobody.

Okresný súd vôbec neriešil odfláknuté trestné konanie vo veci sexuálneho zneužívania Marcely, ktoré malo priamy súvis s konaním sestry Zuzany.  Sudca sa nepozastavil nad tým, ako polícia vykonala procesné úkony bez toho, aby mala Marcela kolízneho opatrovníka alebo advokáta. Sudca nebral do úvahy psychologický znalecký posudok vypracovaný ako k Marcele, tak aj k pestúnovi Miroslavovi.

Miroslav má rozumové schopnosti v pásme subnormy, myslenie obsahovo chudobnejšie, so zameraním na seba a svoje motívy, robí iba to, čo chce robiť, ťažko sa podriaďuje tomu, čo sám nechce....“jeho osobnosť je primitívne vychytralá..., naznačená je neurolabilita, egocentrickosť s presadzovaním vlastných názorov a záujmov. Vývin naznačuje, že absentovalo zdravé emočné správanie ku ženám, charakter trestného činu zodpovedá osobnosti obvineného. Lži skóre bolo zvýšené, má tendencie k sociálne žiaducim, účelovým úpravám sebaopisu jeho výpoveď je znížene objektívna

Marcela: vo vnútornom prežívaní je citová neistota a tendencia sa účelovo prispôsobovať..., je nadmieru prejavujúca sa láskavo a ústretovo, neznáša pocity viny, vyhýba sa aj za cenu potláčania vlastných názorov a pocitov akejkoľvek možnosti konfrontácie. Sklony k skresľovaniu reality neboli zistené, lži skóre boli bezvýznamné. Výpovede maloletej sú v podstatnom vždy totožné – vypovedá, že zažívala veci, ktoré v minimálnom pohľade sú prekročením rolových tabu v rodine, v užšom pohľade sú sexualizovaným správaním pestúna  k obeti. To čo sa vo výpovediach mení je samotný postoj k týmto udalostiam - ospravedlňuje konanie otca, napr. tým, že sa to stalo, ale nemyslel to vážne.... Je pod dennodenným vplyvom rodiny je pochopiteľné, že sa časom prispôsobuje a bude sa to premietať v postupnom redukovaní výpovede, časom môže dôjsť k úplnému vytesneniu udalostí a popretiu udalostí.

Sudca Okresného súdu Košice – okolie, JUDr. Mén, vôbec neriešil podstatný príbeh, ktorý predchádzal konaniu sestry Zuzany. Podstatné preňho bolo, že Marcelu odňali pestúnom, ktorí boli oprávnení vykonávať starostlivosť. Detail, že dieťa potvrdilo, že ho tieto oprávnené osoby zneužívajú, pritom nehral veľkú rolu.

Zákon hovorí, že ak bol úkon robený s cieľom zabrániť inému závažnejšiemu následku, nemôže ísť o konanie protiprávne. Rovnako rozsudok európskeho súdu vo veci Juppala c/a Fínsko, hovorí, že ak osoba konala v snahe pomôcť dieťaťu, nemôže ísť o konanie protiprávne.

Sestra Zuzana sa voči rozhodnutiu Okresného súdu odvolala. Uvidíme, ako sa s tým všetkým vysporiada odvolací súd.

Jedno je zrejmé - pokiaľ by sestra  nepomohla Marcele vypovedať v zahraničí, tento prípad by nikdy neuzrel svetlo sveta, zneužívanie by v tichosti pokračovalo a každý by mal pokoj. Veď, čo už môže byť pohodlnejšie, ako sa vykašľať na sirotu.

Povedzte mi, načo sa celosvetovo míňajú stámilióny eur na kampane zamerané na domáce násilie? Načo sa vyrábajú reklamné šoty, ktoré nám kladú na srdcia, aby sme neboli ľahostajní voči násiliu páchanému na ženách a deťom v našich domoch, na našich uliciach, v našich mestách?

Tento prípad dokazuje, že všetky kampane sú len prázdne slová, ktoré platia len dovtedy, kým sa reálny prípad nedostane na reálnu slovenskú políciu alebo súd. Tam už rozhodujú viac kontakty  a peniaze, teda nič z toho, čím by obete disponovali. V tomto prípade šlo o osobitne zraniteľnú obeť- sirotu, kedy sa na celej polícii, sociálke a súde nenašla jediná osoba, ktorá by chcela pomôcť. Paradoxne jediná osoba, ktorá pomôcť chcela, skončila odsúdená.

Rozhodnutie sudcu Okresného súdu Košice-okolie nám radí, aby sme radšej vedome oslepli ako začali pomáhať tým, ktorým je blížené. Na to, že nedávno uplynulo 70 rokov od prijatia Deklarácie ľudských práv sa naša spravodlivosť posunula len veľmi málo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?